Každodenný život s človekom, ktorého mení Alzheimerová nemoc je neskutočne náročný. Opatrovatelia zúfalo prosia o rady doktorov, alebo iných opatrujúcich.
Táto nemoc nie je liečiteľná, opatrovanie nie je jednoduché ale pokúsim sa vám to uľahčiť niekoľkými radami: prvé a úplne NAJDÔLEŽITEJŠIE – sebekriticky a reálne hneď na začiatku zhodnotiť čo všetko sme pre opatrovanie ochotní obetovať, prípadne, či sme schopní zmobilizovať členov rodiny, alebo aj kamarátov , ktorí sú ochotní a schopní nám v tom pomôcť. Ďalšie NAJDÔLEŽITEJŠIE je disponovať skutočnou (alebo až neskutočnou) EMPATIOU. Tá je naším najväčším pomocníkom.
Vďaka EMPATII dokáżeme relatívne skoro vypozorovať, že a s našim blízkym niečo deje. Všimneme si, že nielen viac zabúda, ale tiež že je rotržitejší (ako býval), že nervóznejšie reaguje na podnety/otázky, ktoré doteraz boli skoro banálne. V prípade, že sa vám podarí spoločne absolvovať vyšetrenie u neurológa a ten určí diagnózu, začína oficiálne prvá a možno najťažšia fáza. Fáza POCHOPENIA. Nemocný na sebe pozoruje, že sa s ním niečo deje (ale necíti sa chorý, lebo ho nič nebolí), že stroskotáva v bežných situáciách, že nedokáže adekvátne reagovať na obyčajné dotazy, že nenachádza slová, ktoré bežne používal … Snażí sa zároveň to všetko skrývať rôznymi výhovorkami. Milujúci a empatický blízky vidí túto zmenu a chápe, že sa bude musieť sám „prenastaviť“, aby on dokázal adekvátne reagovať, keďže od nemocného to nieje možné očakávať. Že nebude stačiť reagovať na to čo nemocný urobil, ale na to, čo cítil, kým to urobil. Samozrejme, je veľmi ťažké komunikovať spôsobom, kedy nemôžme racionálne vysvetľovať a spoliehať sa na chápanie nemocného. Vzhľadom k tomu, že onemocnenie je neurodegeneratívne, už nieje możné spoliehať sa na to, čo je nenávratne preč (čo kôli nemoci v mozgu zdegenerovalo), ale snažiť sa využiť to, čo bude existovať stále. Musíme sa naučiť komunikovať srdcom. Srdce (na rozdiel od mozgu) nebude mať nikdy demenciu .
6